Moravský spisovateľ a dramatik zo začiatku 20.storočia Jiří Mahen v predslove ku svojej knižke Husa na provázku napísal: „Vzal člověk husu i uvázal ji na provázek. Vykročila husa a vzala člověka na provázku. Pojď!“
Spomenul som si na Mahena a jeho názorný relativizmus vzájomnej závislosti čítajúc iný predslov: Tankreda Dorsta ku svojej knižke Krásne miesto – „Autor hľadá príbeh, ale nemôže to byť aj opačne – že si príbeh hľadá svojho autora?“
Dorst tu hovorí o konfliktnom vzťahu príbehu k autorovi a autora k príbehu ešte dramatickejšie:
„Autor chce dokazovať, argumentovať, ale príbeh sa tomu bráni… Chcel by príbeh vysvetľovať, vyplniť prázdne miesta a objasniť, čo je nejasné. Príbeh sa stiahne do seba. – »Ó beda, našiel som si zlého autora,« narieka príbeh. »On nerozoznal moju drsnosť, vidí moje postavy príliš obmedzene, chce mať všetko ako na dlani! Aký to slaboch! Verí na psychológiu, je úzkoprsý, konformný, chce mať úspech; tým, že ukazuje mňa, chce ukazovať iba seba, je zaujatý, je príliš mladý, je príliš starý, je sentimentálny, je priveľmi hrubý, je príliš nežný, príliš citlivý, ustavične sa naháňa za pointou, je príliš staromódny, príliš moderný – mal som si nájsť iného autora, ktorý by ma vyniesol na svetlo!«“
Tankred Dorst, ešte ako mladý začínajúci autor, sa cítil byť suverénnym pánom svojich príbehov. Pri jednej z návštev v Bratislave mi rozprával o stretnutí s režisérom Petrom Zadekom, ktorý v roku 1962 inscenoval v Berlíne jednu z prvých Dorstových hier: Veľké klamanie pred hradbami. Keď ho Zadek viezol autom z letiska do divadla na skúšku, mladý autor sa slávneho režiséra ostýchavo opýtal, či urobil nejaké úpravy v jeho hre. „Áno viaceré,“ odvetil mu Zadek, „najmä som skrátil ten váš veľký monológ.“ – „Ako, skrátil?…“ vyjachtal dramatik. – „Jednoducho, škrtol som v ňom každú piatu vetu.“ – „Bez ohľadu na jej význam, dĺžku, logiku?“ nesmelo oponoval autor. – „Pravdaže, celkom mechanicky. Každá piata veta je z monológu preč!“
Dorst sa schúlil v aute do sedadla a zmĺkol. Očakával katastrofu.
Aké bolo jeho prekvapenie, keď v divadle zistil, že takto „čisto mechanicky“ zoškrtaný monológ je omnoho dramatickejší. Expresívnejší. A napodiv aj psychologicky pravdivejší. Raz dôležité, raz menej dôležité vety, ktoré z monológu vypadli, spôsobili, že výpoveď bola odrazu rozpornejšia, tajomnejšia, „nedopovedanejšia“. Tankred Dorst sa vtedy názorne presvedčil, že takpovediac „hladký“, kultivovaný dialóg nemusí byť v divadle vždy najideálnejší. Skôr to býva naopak. Príbeh musí mať aj tajomstvo. Diery. Skoky. Nedopovedanosti. Musí otvárať priestor pre divákovu fantáziu.
Teším sa na také príbehy vo Wiesbadene 2010. A na Tankreda s Ursulou, u ktorých – tak ako u toho Jiřího Mahena – nie je jasné, kto z nich koho vedie. A práve preto je ich príbeh taký úžasný.
RSS Feed
Facebook